Radvaň nad Laborcom

Radvaň nad Laborcom – rusínska obec v okrese Medzilaborce, Prešovský kraj.  Z dvadsiatich dvoch obcí okresu je počtom obyvateľov – 538 (k 31.12.2018) najväčšia a výmerou katastrálneho územia – 2013 ha (k 30.6.1992) patrí po Čabinách, Svetliciach, Oľke, Habure a Výrave tiež k najväčším obciam okresu. Leží v doline Laborca 20 km na juh až juhovýchod od Medzilaboriec v geomorfologickom celku Laborecká vrchovina. Nadmorská výška v chotári sa pohybuje od 210 do 450 m n.m. Klimaticky patrí do teplej až mierne teplej klimatickej oblasti. Dlhodobé priemerné teploty v júli sa pohybujú okolo 18 °C , v januári okolo -4,6 °C, ročný úhrn zrážok je okolo 740 mm. Obec je zastavaná po stranách Laborca a jeho prítoku Belianka. Údolná niva prechádza do podhorských lúk a pasienkov a listnatých lesov s prevahou buka lesného.

V roku 2019 uplynulo 640 rokov od prvej písomnej zmienky o obci. Z piatich historických predchodkýň terajšej obce Radvaň nad Laborcom je podľa dostupných prameňov najstaršia Malá Radvaň alebo Malá Belá (tiež Kys Radvanya alebo Kys Bela), zaniknutá osada pri sútoku Laborca s Beliankou, ktorá sa spomína v roku 1379 v spore Jána II.Drugetha so šľachticmi zo Zbudze. V rovnakom roku sa v tomto spore spomína aj Nižná Radvaň (Radvanya). O niečo neskôr v roku 1440 sa spomína Horný Harbok (Felsewharb), ktorý do roku 1598 splynul s Nižnou Radvaňou. Popri ňom existoval aj Nižný Harbok. Vyšná Radvaň (Radvan) sa spomína taktiež v roku 1440.

Vo vlastníctve obce sa vystriedalo viacero šľachtických rodov. Nižná Radvaň patrila Szerdahelyiovcom, Izbugyaiovcom, Drugethovcom, Kazincsyovcom, Szirmayovcom a iným. Vo vlastníctve Vyšnej Radvane sa vystriedali Izbugyaiovci, Szerdahelyiovci, Andrássyovci a iní.

V Malej Radvani už okolo roku 1350 majitelia panstva usadili roľníkov z Haliča, ktorí si tu postavili kaplnku východného obradu. V roku 1379 sa tu spomína opustený mlyn. Výstavba terajšieho gréckokatolíckeho chrámu („cerkvi“) sa uvádza v roku 1784, resp. podľa iných prameňov v roku 1791. Obec patrila do Zemplínskej stolice, neskôr Zemplínskej župy. Začiatkom 19.storočia tu prevládali sedliacke domácnosti, menej bolo želiarskych rodín a najmenej podželiarskych domácností.

Obyvateľstvo sa živilo poľnohospodárstvom. Z ďalších odvetví ľudskej činnosti či remesiel sú doložené z obce alebo blízkeho okolia: pálenie drevného uhlia, kolesárstvo, výroba saní a vozov, stolárstvo, debnárstvo, košikárstvo, tesárstvo, domáca výroba plátna, obuvníctvo, krajčírstvo, kožušníctvo, mlynárstvo, sušiarenstvo ovocia a iné.

Podľa Urbárskej regulácie za Márie Terézie, počas ktorej kráľovskí komisári spisovali všetky poddanské usadlosti, povinnosti poddaných a pôdu, ktorú rozdelili podľa kvality -  na základe odpovedí z Nižnej Radvane z roku 1772 miestni poddaní nemali žiadny urbár ani dohovor (kontrakt) so zemepánom, ale boli vždy v árende. O prenájme a robotných povinnostiach sa dohodli so zemepánom ústne. Na pánske chodili pracovať najmä počas kosenia, žatvy, vinobrania a na jar. V málo úrodnom chotári pestovali pšenicu, raž, jačmeň, ovos, pohánku a dorábali seno pre dobytok. Predajné produkty nosili na trhy do Humenného a Stropkova. Sedliakov v obci prezývali polovičnými, lebo mali po pol usadlosti. Jeden dobrý gazda v tej dobe osieval 10 bratislavských meríc obilia (asi 620 litrov) a mal v držbe lúky o výmere 4 koscov. Cirkevný desiatok odovzdávali stolici. Svojim pánom namiesto desiatka odovzdával každý sedliak 2 bratislavské merice ovsa. Okrem toho každý sedliak platil árendu – pol tretiny alebo štvrť uhorského zlatého, odovzdával 1 jahňa a 1 vrece. Všetci obyvatelia obce boli dedičnými poddanými.

Z nerastných surovín sa v obci vyskytovali ložiská menej hodnotného stavebného kameňa (pieskovec) a tehliarskej hliny, ako aj nánosy štrkopiesku a piesku, ktoré sa využívajú len na miestne účely. V rokoch 1889-1901 a 1913-1914 sa v chotári obce na pravom brehu Malého potoka ťažila ropa. Celkovo sa jednoduchou technológiou vyťažilo asi 85 ton ropy bohatej na benzín. Ďalšiu ťažbu a prieskum prerušila I. svetová vojna. Po opakovaných prieskumoch v rokoch 1955-1959 sa v ťažbe ropy nepokračovalo. V chotári obce sa nachádza aj niekoľko studených sírovodíkových prameňov zvaných „vajcovky“.

Obec bola oddávna významnejšou obcou v rámci Zemplínskej stolice. V roku 1876 tu bol poštmajsterský úrad – ďalší najbližší bol v Medzilaborciach a Humennom a od roku 1879 bola obec sídlom notárskeho obvodu. Význam obce bol daný nepochybne tým, že ležala na trase „via publica“, neskôr „magma via“ teda historickej cesty, ktorá spájala podunajskú oblasť s Povislím. Neskôr na báze tejto cesty tu bola vystavaná „hradská“ – upravená cesta spájajúca Humenné s Medzilaborcami. Rozvoju obce prispela i výstavba krajinskej cesty Stropkov – Oľka – Radvaň a predĺženie trasy Prvej uhorsko-haličskej železnice do Medzilaboriec a cez Lupkovský priesmyk do Haliča.

Bohatá je aj kultúrna história obce. Oddávna sa tu zachovávali ľudové rusínske či ukrajinské piesne, odev, zvyky a obyčaje. Pôvodné obyvateľstvo bolo rusínske. O tom svedčí používaný jazyk, kultúra a zachovávanie pravoslávneho, neskôr gréckokatolíckeho obradu. Len v ostatnej dobe v dôsledku migrácie obyvateľstva mierne vzrastá podiel nerusínskeho obyvateľstva. Dlhodobú tradíciu malo v obci ochotnícke divadlo. Miestni divadelníci žali úspechy s hrami „Bačova žena“, „Teta Čárli“, „Večerný zvon“ a inými i na súťažných prehliadkach. Dlhodobo obec reprezentovali folklórne spevácke súbory „Družba“ a neskôr „Bukovina“. Obec sa 10-imi ročníkmi tu organizovaných prehliadok rusínskeho a ukrajinského folklóru priblížila k takým prehliadkam ako sú prehliadky kultúry Rusínov a Ukrajincov v Kamienke, Svidníku či Medzilaborciach.

Z obce pochádza viacero nadregionálne významnejších osobností uvedených v prehľade. Z nich na polí kultúry možno uviesť herca Ukrajinského národného divadla v Prešove – Andreja Lucika, operného speváka Slovenského národného divadla v Bratislave Vasiľa Hricáka, tanečnicu – sólistku Poddukelského umeleckého ľudového súboru v Prešove Evu Zabavskú (Kulikovú) a ďalších.

Predpokladaný súhrn je len malým zlomkom zaujímavých faktov, tradícií a úspechov, ktoré dosiahla obec Radvaň nad Laborcom za 620 rokov od doby prvej písomnej správy o nej. Cieľom publikácie, ktorá je prvým komplexným dielom o obci je podať záujemcom z radov občanov obce, ale i všetkých tým, ktorí majú záujem o históriu tohoto regiónu (historikom, etnografom, študentom a i.), čo najširší prehľad o prírodných pomeroch, hospodárstve, kultúre, národopise a dejinách tejto neveľkej rusínskej obce severovýchodného Slovenska, ktorá má svoje miesto a zástoj v regionálnych dejinách Laborecka.

Zdroj: Radvaň nad Laborcom 1379- 1999 pamätnica obce